Triatlon je šport pre každého, myslí si slovenský triatlonista Patrik Čurila, hoci sa od detstva venoval úplne iným športom. Behanie ani cyklistika ho nikdy neočarili a vyzeralo to, že svoj život zasvätí skôr outdooru. Len čo však privoňal k triatlonu, už pri ňom zostal.

 

Je to veľká osobná výzva, každý vie, že zvládnuť Ironmana, najdlhší triatlonový závod na svete, je niečo veľké. Niečo, čo človek nezvládne zo dňa na deň. A to ma ženie vpred, hovorí o svojej novej misii Patrik, ktorý vo svojej kategórii patrí k širšej svetovej triatlonovej špičke. Aký je život profesionálneho triatlonistu? Prečo tejto disciplíne tak prepadol? A čo nám odporúča?

Patrik, ty si vo svojich 27 rokoch už pomerne úspešný triatlonista. Triatlonu si sa však začal venovať pomerne nedávno…

Pravdou je, že nie som typ triatlonistu, ktorý by sa tomuto športu venoval od mladosti. Začal som s ním zhruba pred tromi rokmi. Nikdy som profesionálne nebehával, nejazdil na bicykli a už vôbec neplával.. Avšak športu som sa aktívne venoval už od detstva, aj keď úplne inému druhu. Ako malý som hrával futbal, potom zhruba v 15 rokoch som objavil čaro outdoorových športov, začal sa aktívne venovať športovému lezeniu, horolezectvu a lyžovaniu – freeridingu.

A ako si sa dostal až k triatlonu?

Ako lezec som mal v určitej fáze prípravy kondičného trénera, ktorý ma pripravoval na expedíciu do vyšších kopcov, a ten sa zhodou okolností venoval aj triatlonu. Asi u mňa videl nejaký potenciál, tak ma začal presviedčať, aby som si triatlon vyskúšal. Vtedy som sa smial, že ani náhodou. Bol som z horolezeckého prostredia, takže behať a jazdiť po asfalte ma nelákalo a k plávaniu som nemal už vôbec žiadny vzťah. Ako však býva zvykom, veľkú úlohu nakoniec zohrala náhoda. Dostal som možnosť výhodne kúpiť cestný bicykel, a tak som si povedal, že za vyskúšanie človek nič nedá.

Takže si začal trénovať?

„Trénovať“. Už po týždni, v auguste 2017, som sa zúčastnil v Žiline svojich prvých pretekov. Veľa som na ne netrénoval, bol som si párkrát zabehať a zaplávať v jazere. Jednalo sa o relatívne krátky šprint triatlon – (750 m plávanie, 20 km na bicykli a 5 km behu). Aj keď sa to možno na prvý dojem nezdá, tých „len“ 750m v jazere vie dať statočne zabrať. Nejako som to každopádne prežil, aj keď výsledný čas bol ďaleko za priemerom. Asi aj to ma nakoplo. Chcel som v tom pokračovať.

Je normálne hneď od začiatku pretekať, aj keď si v tom športe úplné ucho?

A prečo nie? Vtedy som ešte nebol v žiadnej komunite, jediný triatlonista, ktorého som poznal, bol môj tréner. Dokonca som ešte nemal ani plaveckého trénera, čo je v triatlone, ako už teraz samozrejme viem, základ. Chcel som si len vyskúšať niečo nové, obohatiť svoj život novou skúsenosťou, výzvou a zážitkom. Nevyskúšaš nezažiješ.

Ty si však mohol ťažiť z toho, že si profesionálny športovec, a bol si tak zvyknutý na určitú fyzickú záťaž…

Myslím, že triatlon môže vyskúšať úplne každý. Teraz nemám na mysli nejaký pravidelný tréning, ale len takú dobrodružnú osobnú výzvu. Jedna vec je totiž zúčastniť sa bežeckých alebo cyklistických pretekov a druhá zvládnuť tri rôzne športové disciplíny za sebou. Vždy je to len o nastavení realistických cieľov. Samozrejme, že sa hneď nebudete snažiť dokončiť Ironmana, ale existuje veľká škála triatlonových a vedľajších pretekov, ktoré sú vhodné pre začiatočníkov. Tie najkratšie, ktoré trvajú napríklad hodinu a plávate v bazéne nie na otvorenej vode, zvládne v podstate každý zdravý človek. Je však samozrejme lepšie mať najprv základ z aspoň jedného športu.

Takže sa bežne stáva, že sa neprofesionálni športovci zúčastňujú pretekov? Je to niečo ako populárne polmaratóny, ktoré sa už dnes organizujú pre širokú verejnosť?

Áno, väčšina pretekov je rozdelená do rôznych kategórií, to znamená, že okrem hlavných profesionálnych pretekov prebiehajú vedľajšie, menšie pre širokú verejnosť. Bežná vec je, že na pretekoch je časť pretekárov, ktorá súperí o umiestnenie, a vzadu je veľká skupina ľudí, ktorí plávajú prsia a nie kraul, idú na horskom bicykli po ceste a snažia sa jednoducho len prekonať sami seba, nie pretekať ako o život.

Ako vyzerajú tvoje tréningy? Čas, ktorý bežný športovec venuje tréningu jednej disciplíny, musíš rozdeliť medzi tri.

Môj tréning v súčasnosti je samozrejme diametrálne odlišný ako kedysi. Telo potrebuje čas, aby si na tréningovú záťaž zvyklo, a musí sa k nemu pristupovať s rozumom. Keď som s triatlonom začínal, nemohol som behať alebo plávať každý deň, to by nebolo z hľadiska prevencie zranení bezpečné. Potreboval som sa primárne sústrediť na techniku plávania, ktorá je veľmi dôležitá, a preto je ideálne nájsť si na to trénera. Ak si však triatlon chce človek len tak vyskúšať, netreba mať špeciálny tréningový plán. Dôležité je jednotlivým športom venovať primeraný čas, ideálne v základnom systéme a hlavne pravidelne. A to najmä plávaniu.

A teraz to máš ako?

Teraz je to už iné, triatlon a ciele v ňom, sa stali pre mňa prioritou. Každý môj deň pozostáva z dvoch až troch tréningových jednotiek. Trénovaním strávim tak 15 až 20 hodín týždenne. To, ako vyzerá môj bežný tréningový deň, sa samozrejme odvíja aj od ročného obdobia. Inak to vyzerá v sezóne, keď „ladím“ na plánované vrcholy sezóny, inak po sezóne, keď sa venujem skôr regenerácii. V zime zasa prichádza prevažne objemová a silová fáza. Ja rád hovorievam, že triatlon sa od určitej úrovne neskladá z troch, ale dokonca štyroch športov, pretože je potrebné tieto aktivity kombinovať aj s posilňovaním a kompenzačnými cvičeniami, aby záťaž pre telo bola vyvážená.

A čo životospráva? Musíš dodržiavať nejaký špeciálny režim?

Veľkou výhodou triatlonu je, že oproti iným športom je tých aeróbnych tréningových jednotiek o niečo viac, a vďaka tomu telo spaľuje pomerne veľké množstvo kalórií. Preto triatlonisti nemusia riešiť stravu tak výrazne, ako napríklad bežci a atléti. Ale samozrejme, strava je palivom človeka, a preto by mala byť vždy kvalitná a pestrá. Čím kvalitnejšiu stravu si človek dopraje, tým je schopný podávať lepšie výkony, a hlavne lepšie regenerovať. Ja za základ považujem vyhýbanie sa vyprážaným jedlám, fast foodom, sladkým vodám a samozrejme alkoholu.

A čo žúrky a krčmy? Zájdeš niekedy s kamarátmi na pivo?

S kamarátmi zájdem skôr na obed alebo večeru. Na party nechodím a alkohol pijem maximálne na Silvestra. To je ale moje osobné nastavenie a rozhodnutie. Poznám aj triatlonistov, ktorí sa mimo sezóny žúrkam ani alkoholu nevyhýbajú. Predsa len sezóna športovca, a duplom tá triatlonová, je nielen fyzicky, ale taktiež psychicky náročná, a toto im zrejme pomáha uvoľniť sa. Ja to však beriem tak, že byť športovcom je komplexná záležitosť, nie je to len o tréningoch a pretekoch, ale človek sa na to musí pozerať ako na celok. To znamená regenerácia, spánok, tréning, životospráva a tak ďalej musia ísť ruka v ruke. Všetko to má vplyv na čo najefektívnejšie zvyšovanie výkonnosti a na to, aké pokroky urobíte.

Venuješ sa ešte aj iným športom, alebo už na to nie je čas?

Nič iné už, bohužiaľ nestíham. Teraz je mojou prioritou triatlon a z lezeckého sveta som sa úplne stiahol. Som názoru, že keď chce človek robiť veci poriadne, musí tomu obetovať čo najviac. A ako hovorím, triatlon tvoria nie tri, ale štyri rôzne športy a keď chcete mať čas ešte na rodinu a priateľku, tak už máte program celkom plný. Nie je to samozrejme ľahké a musím niečo obetovať, ale beriem to tak, že mám svoje sny a ciele a taktiež som relatívne mladý.. Na iné veci bude čas neskôr.

Aj pre tvoje okolie to musí byť náročné. Dá sa to skĺbiť s osobným životom?

Podľa toho, na akej úrovni to chce človek robiť a čo od seba očakáva. Môžete to brať ako koníček a váš osobný život to až tak výrazne neovplyvní. Veľa ľudí sa tomu venuje pri práci a rodine, bavia sa tým a párkrát za rok sa zúčastnia pretekov. Ak to však chcete robiť na výkonnostnej úrovni a máte ambicióznejšie ciele, tak je to samozrejme iné. Je dôležité, aby vás partner aj rodina podporovali. Myslím, že bez psychickej pohody a zázemia doma, sa šport na vysokej úrovni robiť nedá. Psychická nepohoda zvyšuje riziko zranení a ovplyvňuje výkony športovca. No ja mám šťastie, všetci moji blízki ma neskutočne podporujú.

 

 

Venoval si sa viacerým športom. Prečo vyhral práve triatlon?

Ako som už hovoril, beriem to ako dobrodružnú výzvu. Poznávanie seba samého a svojich limitov. Každý človek alebo aspoň športovec vie, čo je to Ironman. Všetci vnímame, že je to niečo nie celkom bežné. Odjakživa mám rád väčšie projekty a výzvy, ktoré sa nerodia zo dňa na deň. Jedna vec je zabehnúť alebo zaplávať preteky, ale druhá je zvládnuť Ironmana, ktorý sa skladá z plávania 3,8 km, 180 km na bicykli a potom ešte maratónu (bežecké preteky na 42,195 km, pozn. red.). Veď už len každé z týchto čísel vzbudzuje rešpekt! Túžil som jednoducho zistiť, či na to mám.

V akom veku je triatlonista na vrchole?

Triatlon by som rozdelil do dvoch základných kategórií. Kratšie a dlhšie triatlony. Medzi kratšie patrí šprint a olympijský triatlon, ktoré sú často intenzívnejšie. Sú určené nielen tým, ktorí si tento šport chcú vyskúšať, ale taktiež často mladým výkonnostným športovcom. Potom existujú dlhšie triatlony, tzv. „stredný a dlhý triatlon“ alebo inak polovičný a plný Ironman, tam už majú často šancu uspieť aj starší športovci, pretože naše svalové vlákna sa vekom menia z rýchlych na vytrvalejšie. Takže je úplne bežné, že majstrami sveta v týchto disciplínach sa stávajú skôr športovci po tridsiatke.

A do koľkých rokov sa dá triatlon robiť? Je to nejako obmedzené?

Práve že nie, a to ma fascinuje. Na veľkých pretekoch v zahraničí sa stáva, že sa vyhlasuje aj kategória 80 až 85 rokov. Vo februári som sa zúčastnil polovičného Ironmana v Ománe, jeho súčasťou je polmaratón (21km behu pozn.red.), 90 km na bicykli a plávanie v mori. Bolo tam 30 stupňov a sám som mal čo robiť. A večer na vyhlasení výsledkov, vyhlásili 82-ročného pána, ktorý preteky úspešne absolvoval. Neuveriteľné že? To bol síce skôr extrém, ale napríklad šesťdesiatnici sa na pretekoch objavujú bežne.

A teraz z druhej strany spektra. Ako je to s deťmi? Keď sa pozerám okolo seba, mám pocit, že triatlonu sa ľudia väčšinou začínajú venovať až v dospelosti.

Je to preto, že triatlon je relatívne mladý šport, aspoň u nás. Takže áno, doteraz to často bolo tak, že deti, ktoré sa odmalička venovali atletike alebo plávaniu, prešli až v určitom bode na triatlon. Ale dnes už existujú triatlonové kluby, ako náš Tri 2 Fly, v ktorom sa venujeme aj deťom už od útleho veku.

A je to pre ne vôbec vhodné? Nie je to príliš veľká záťaž pre nevyvinutý organizmus?

Naopak, osobne si myslím, že pre deti nie je nič lepšie ako triatlon. Nesústredia sa len na jednu športovú aktivitu, môžu rozvíjať svoje všeobecné pohybové schopnosti ruka v ruke so základnými návykmi v disciplíne. A ak sa potom v puberte rozhodnú, že chcú robiť vrcholovo len jeden z tých športov, stále majú dosť veľkú šancu na úspech. Konkrétne pri plávaní, keď s ním človek začne až v neskoršom veku, už nikdy nebude mať šancu dohnať tých, ktorí sa tomu venujú od detstva. Všeobecne triatlon považujem za kombináciu perfektne sa doplňujúcich športov.

Na záver mi ešte povedz: aká je najvyššia méta v triatlone?

Ako v každom športe: olympiáda a majstrovstvá sveta. Na olympiáde sú kratšie trate, tam máme napr. úspešného olympionika Richarda Vargu. Najprestížnejšie preteky na svete sú potom Ironman, ktorý sa organizuje každý rok na Havaji, tam sa dostane taktiež len promile športovcov. Pre väčšinu ľudí je cieľom Ironmana hlavne dokončiť a prekonať tak sám seba a svoje limity.

 

Patrik Čurila (27)
je slovenský lezecký, atletický a lyžiarsky inštruktor a triatlonista. Potom, čo sa od detstva venoval rôznym športom najmä lezeniu, sa v roku 2017 dostal k triatlonu. Jeho motiváciou bolo stať sa jedným z najmladších Ironmanov na Slovensku. V roku 2019 bol celkovo najvyššie postaveným Slovákom v tzv. Ironman rankingu a vo svojej vekovej kategórii patril k jednému percentu najlepších na svete. Tento rok sa chystá na prestížne Majstrovstvá sveta Ironman 70.3 (tzv. polovičný Ironman) na Novom Zélande a jeho aktuálnym hlavným projektom, je kvalifikovať sa na Majstrovstvá sveta v Ironmane na Havaji.