Z firemného benefitu, ku ktorému mali často prístup len „vyvolení“, aj to ešte v obmedzenej miere, sa cez noc stala nevyhnutnosť. Intenzívnu a dlhodobú prácu z domu si tento rok na jar vyskúšali stovky tisíc zamestnancov aj živnostníkov. Niekomu vniesla do života väčšiu harmóniu, viac času na rodinu a koníčky, niekomu stres a neefektivitu.

 

Súčasná zdravotnícka kríza zmenila naše životy a myslenie hneď v niekoľkých oblastiach. Asi najvýraznejšou z nich je prístup k práci. Zrazu sme zistili, že hoci sme všetci doma, niektoré firmy môžu nerušene fungovať a zarábať ďalej. Že nie je nutné hnať sa každý deň do kancelárie za cenu dlhého dochádzania a neznesiteľne hustej mestskej dopravy. Ale tiež, že práca z domu môže prinášať sociálnu depriváciu, zlú náladu a neschopnosť sústrediť sa.

Ako náhly prechod na prácu z domu vnímali ľudia v rôznych povolaniach a životných situáciách? Opýtali sme sa na to študentky vysokej školy, školskej psychologičky, otca troch detí aj zamestnankyne nadnárodnej korporácie, ktorá sa do kancelárie ešte asi dlho nepozrie.

 

Jeden rok „prázdnin“

Alžbeta pracuje v nadnárodnej technologickej korporácii a vďaka tomu, že jej kolegovia sedia často v rôznych krajinách a musia sa zladiť a spolupracovať na diaľku, nebolo pre ňu uzavretie kancelárie v marci takým šokom. Vtedy však nemohla tušiť, že sa situácia nezmení ešte minimálne do konca roka. Z dočasnosti sa tak stal nový štandard, ktorému sa bolo treba prispôsobiť. „Rozhodnutie môjho zamestnávateľa, že mi počas pandémie umožní pracovať z domu, veľmi oceňujem. Stále sa nevie, ako sa situácia bude vyvíjať, človek sa cíti predsa len doma viac v bezpečí,“ pochvaľuje si Alžbeta, aj keď uznáva, že kontakt s kolegami jej samozrejme chýba.

Práca z domu jej však priniesla jeden nečakaný benefit. Zrazu bola schopná urobiť väčšie množstvo práce za kratší čas. Uvedomila si totiž, že v kancelárii ju neustále niečo rušilo. „Veľa času trávim písaním textov, na ktoré sa musím naozaj sústrediť a doma sa mi to darí určite lepšie ako v našej kancelárii typu open space, kde je permanentný hluk, mnoho vizuálnych podnetov a celkovo je to jednoducho náročnejšie,“ uvažuje nahlas. Možnosť (alebo skôr povinnosť) pracovať z domu tak po šiestich mesiacoch strávených doma vníma stále pozitívne, vraj ju baví aj s ohľadom na rodinné povinnosti, keď musí popri všetkom stíhať ešte starostlivosť o šesťročného syna.

O tom, či je takýto model dlhodobo udržateľný, má však vážne pochybnosti. „Určite tým prichádzame o informácie a nápady, o ktorých by sme sa rozprávali na chodbách a pri letmých stretnutiach, to vnímam ako mínus.

 

Ako každý deň urobiť poriadny kus práce? Dozviete sa v našom článku.

 

Deti, otecko musí pracovať

Kým pre niekoho je možnosť byť doma vítanou zmenou a vylepšením rovnováhy medzi prácou a osobným životom, pre iného je to presne naopak. Manažér a otec troch detí Michal by si podľa svojich slov túto skúsenosť zopakovať nechcel. Dva a pol mesiaca strávil doma a toto dlhé obdobie považuje za dlhé a psychicky náročné. Zväzoval ho strach o blízkych, rozčuľovala neefektívna komunikácie so školou, ktorú navštevujú dve z jeho detí. A ako sám hovorí, radšej sa so svojím tímom stretáva v kancelárii, pretože tam dochádza k lepšej výmene názorov, nápadov a informácií. „Jediné, z čoho som mal radosť, bolo, že sme to obdobie spoločne zvládli ako tím – dokázali sme realizovať a pripravovať zákazky tak, že naši klienti v podstate žiadnu zmenu nezaregistrovali,“ hovorí Michal.

Ako na otca veľkej rodiny však naňho doliehal nielen tlak z pracovných kruhov. Vysvetliť deťom, ktoré sa doma už týždne nudia, aby ocka pri práci nerušili, je totiž takmer nadľudská úloha. Musel sa tak intuitívne naučiť striedať čas na prácu a rodinné záležitosti. „Nemali sme žiadne pravidlá, nastavovali by sa len ťažko: ,Deti, keď sa otecko pozerá do počítača, nesmiete ho rušiť!´ To by asi nefungovalo. Aj keď vlastne jedno nepísané pravidlo u nás platilo: Keď všetci môžeme a práca to dovolí, ide sa von,“ hovorí Michal.

Ak by sa mala situácia z tohtoročnej jari opakovať, snažil by sa v prvom rade zariadiť si v byte „kancelárske“ miesto, kde by mohol pohodlne sedieť. Ako mnohí z nás sa totiž s vedomím dočasnosti situácie zmieril s prácou z gauča, postele a jedálenského stola, čo viedlo k bolestiam chrbta a krčnej chrbtice. Čoskoro prišiel aj na to, aké dôležité je kontrolovať si doma čas trávený pri obrazovke. „Riešiť prácu aj oddych pri monitore, či už počítača, tabletu alebo TV, bola chyba, ktorá sa mi vypomstila,“ spomína Michal.

 

Chcete sa zbaviť bolestí chrbta a krčnej chrbtice? Poradíme vám ako na to.

 

Štátnice z detskej izby

To vysokoškolskej študentke Ivane nič iné nezostávalo. Okrem svojho štúdia, ktoré sa prenieslo do online prostredia, musela riešiť ešte pracovnú stáž, a tak pri počítači niekedy trávila dlhé hodiny. Na možnosť študovať z domova sa však rozhodne nesťažuje, skôr naopak. „Školu mám ďaleko, a tak som vďaka tomu ušetrila veľa času. Normálne totiž denne strávim dochádzaním zhruba tri hodiny. Keďže som sa mohla ráno dlhšie vyspať, cez deň mi to lepšie „pálilo“,“ vracia sa Ivana k svojej skúsenosti.

Dlhé prednášky, ktoré si dovtedy musela v škole „vysedieť“, zrazu mohla absolvovať zo svojej izby. Vďaka tomu si stihla počas lekcií uvariť aj obed. „Skoro každý, s kým som sa o novom systéme výučby bavila, si ho pochvaľoval. Zrazu sa dalo všetko lepšie stíhať,“ hovorí Ivana. Výhodou podľa nej bola aj možnosť sa k prednáškam vďaka záznamom spätne vracať.

O sebe hovorí, že nie je príliš spoločenský človek, a tak jej kontakt so spolužiakmi ani veľmi nechýbal. Naopak, užívala si domácu pohodu. „Snažila som sa hlavne chodiť často na prechádzky, páčilo sa mi, že som mohla tráviť viac času vonku. Pomáhali mi aj malé denné rituály. Napríklad ráno som skontrolovala pracovný mail, až potom som sa naraňajkovala. Sú to malé veci, ale pomáhajú mi ukotviť sa v novom dni,“ hovorí Ivana. Systém domácej výučby mal navyše u Ivany aj pozitívne vyústenie. Online štátnicami prešla bez problémov a získala titul Bc. „Myslím, že absolvovať štátnice z domu nie je vôbec zlé. Domáce prostredie mi pomohlo lepšie zvládnuť stres,“ spomína Ivana na svoj deň D.

 

Zaujíma vás, ako si udržať duševnú hygienu pri práci z domova? Prečítajte si náš článok tu.

 

Deti potrebujú chodiť do školy

Úplne inak celú situáciu týkajúcu sa vzdialenej výučby vníma stredoškolská učiteľka a školská psychologička Katka, ktorú reorganizácia výučby zastihla hneď počas prvého roka po nástupe do zamestnania. Miesto stretávania sa so študentmi tvárou v tvár, ktoré sú pre školskú psychologičku kľúčové, musela svoje „sedenia“ presunúť do virtuálneho sveta. A takisto aj výučbu spoločenských vied.

„Bola to pre mňa nepríjemná skúsenosť. Zrazu som musela tráviť hodiny pri počítači. Chápem, že v niektorých zamestnaniach je to normálne, ale práve preto som si vybrala prácu, ktorá je rôznorodá, v teréne a vyžaduje kontakt s ľuďmi,“ opisuje Katka. Videohovory a elektronická komunikácia v školskej praxi podľa nej priamy kontakt nikdy nemôžu nahradiť. Uvedomila si tiež, že jej chýba každodenný pohyb, ktorého má ako učiteľka napočudovanie dosť, málokedy totiž pri práci dlho sedí. „Snažila som sa cvičiť jogu, kúpila som si bicykel a začala chodiť viac do prírody. Musela som jednoducho urobiť niečo, aby som sa z toho sedenia doma nezbláznila,“ spomína Katka.

Hýbať sa a cvičiť. To bola tiež jedna z vecí, ktorú svojim študentom počas karantény odporúčala. Radila im, ako pomocou rôznych techník zvládať úzkosti, ktoré núdzový stav prinášal. „Z pohľadu školského psychológa musím povedať, že mnohým deťom sa vďaka uzavretiu škôl bohužiaľ skôr uľavilo. Najmä tým, ktoré sa v triede stretávajú so šikanou alebo im výučba spôsobuje stres. Zároveň však vieme aj to, že vzrástol počet prípadov domáceho násilia, zhoršovali sa problémy v rodinách. Snažila som sa pomáhať, ako sa dalo, ale keď sa s deťmi nemôžete stretávať naživo, je to oveľa zložitejšie,“ hovorí mladá učiteľka, ktorá si rozhodne nepraje, aby sa školy znova zatvárali.

„Väčšina mojich študentov sa na koniec do školy už úprimne tešila. Päť mesiacov prázdnin je jednoducho príliš dlho, tešili sa, že uvidia všetkých svojich kamarátov. V tomto veku je sociálny kontakt veľmi dôležitý,“ vysvetľuje. Aj pre ňu bola online výučba veľmi vyčerpávajúca, a to aj keď sa snažila o čo najviac interaktívny a zaujímavý prístup. S tradičnými školskými hodinami sa to však nedalo porovnať. „Mnoho ľudí si myslí, že pre pedagógov predstavovala karanténa neplánované prázdniny, no nie je to tak. Prispôsobiť sa úplne novým podmienkam bolo psychicky náročné. Myslím, že hovorím za všetkých mojich kolegov, keď poviem, že sme robili, čo bolo v našich silách,“ uzatvára Katka.

 

Chcete sa naučiť zvládať stres pomocou jednoduchých päťminútových cvičení? Prečítajte si náš článok.