V našom seriáli „Každý sa môže stať športovcom“ s úspešným triatlonistom Patrikom Čurilom sme už prebrali všetko možné – ako sa zlepšiť v plávaní, ako správne jazdiť na bicykli, na čo si dať pozor pri behu, ale aj to, ako sa udržať fit doma alebo čo robiť v posilňovni. Podstatnú časť výkonu okrem fyzickej stránky tvorí aj tá psychická. Väčšina trénerov i športovcov sa dokonca zhoduje, že „hlava“ tvorí väčšinu výkonu športovca. Patrika sme sa preto opýtali, ako si udržať motiváciu nielen pri pravidelnom tréningu, ale aj v období krízy, keď človek siaha na dno svojich síl.

 

Hovorí sa, že najťažšie je začať. Je náročné vrátiť sa po dovolenke k tréningu?

 

Pre mňa je asi najväčší problém ranné vstávanie. Nemám problém predĺžiť si tréning večer, ale do bazéna chodíme ráno na šiestu alebo siedmu, takže musím vstávať relatívne skoro ráno. Vždy si však pripomeniem, že veľké ciele vždy vyžadujú nejakú tú obetu a tak vstanem a skáčem do studenej vody či je zima alebo leto. Myšlienka na veľký cieľ je vždy silnejšia ako to, že sa mi práve nechce.

 

Čo by si odporučil ľuďom, čo sa športu nevenujú a chceli by začať? Fungujú podľa teba výzvy typu za rok zabehnem polmaratón či schudnem desať kíl?

 

Určite. V mojom prípade sú hlavnou motiváciou preteky, ktoré sú istým spôsobom vždy výzvou. Prvých pár rokov to pre mňa znamenalo dokončiť preteky Ironman. Či už chcete schudnúť alebo máte inú osobnú výzvu, dôležitý je koncový bod, ktorý máte pred sebou. To je zvyčajne tou hlavnou motiváciou. Musíte veriť, že niekoľko mesiacov či rokov tréningu a práce vás dostane do bodu, ktorí ste si preto vytýčili.

 

Prakticky samotná cesta je formou transformácie, spraviť vás lepším, silnejším, rýchlejším a zdravším. Veľmi pomáha aj sledovanie čiastočných pokrokov, to, že sa vám napr. zlepšuje fyzička aj výkon. Netreba sa vôbec báť dávania si veľkých, na prvý pohľad možno až nereálnych cieľov, akonáhle sa dostanete do procesu a dosahovania menších cieľov ten obrovský „nepredstaviteľný“ sa vám začne približovať veľkými krokmi.. Avšak aj preto je dôležité dávanie si aj menších, čiastkových cieľov.

 

Ťažké je aj udržanie motivácie. Čo mám robiť, aby som aj po zdolaní osobnej výzvy pokračoval?

 

To je individuálna záležitosť. Väčšinou to však našťastie funguje tak, že si človek napríklad počas prípravy na polmaratón zvykne na behanie až tak, že keď polmaratón zvládne a nemá po ňom ďalší cieľ, pohyb mu začne chýbať. Nielen psychicky, ale aj z hľadiska hormonálnych návykov. Pri športe sa človeku vyplavuje veľké množstvo hormónov (napr. aj hormón šťastia), čo je aj vedecky dokázané, a počas niekoľkomesačného tréningu si naň telo zvykne, takže si samo žiada aktivitu, vďaka ktorej by sa mu ho opäť dostalo o niečo viac.

 

Potom si začnete hľadať aj ďalšie výzvy a väčšinou si chcete opäť o niečo posunúť latku vyššie. Či už je to zlepšenie času na polmaratónske trati, alebo prejdete na maratón, trailový beh, poprípade triatlon, tých možností a výziev kam rásť a posúvať sa je pri športe neobmedzene veľa.

 

Ktorá časť tréningu je podľa teba psychicky najťažšia?

 

Za najťažšie považujem momenty, keď sa človeku nechce a zrazu si uvedomí, že je veľa pohodlnejších činností, ako ísť znova behať či plávať alebo ráno vstávať. Takéto momenty skôr či neskôr prídu a rozhodnú o tom, či uspejete alebo nie.

 

Vtedy si musíte spomenúť, prečo ste vôbec začali a čím všetkým ste už prešli. Vypnúť hlavu, nič neriešiť a jednoducho ísť trénovať. Tu všetkým odporúčam zrekapitulovať si cieľ na papieri – najprv naplánujete mesačné ciele, potom aj týždenné a denné. Takže napríklad v pondelok, stredu a piatok nemáte toľko práce, a tak v tieto dni v určitý čas idete behať. Keď to máte takto čierne na bielom, výhovorky sa hľadajú ťažko. Keď tieto momenty prekonáte, budete na seba ešte pyšnejší, že ste niečo dokázali.

 

Zažil si niekedy moment, keď si si povedal: „Tak, teraz na to kašlem, idem domov.“?

 

Tento pocit som mal viackrát. Triatlon je časovo náročný šport, pretože človek trénuje tri disciplíny. Keď idete trénovať ráno, popoludní a potom si uvedomíte, že vás to čaká ešte večer, už to nie je len o tom, že sa človek baví pohybom, ale čiastočne je to aj povinnosť.

 

Pre mňa sú hnacím motorom preteky. To je aj dôvod, prečo je to pre mňa teraz psychicky náročnejšie – od februára som v podstate nebol na žiadnych pretekoch. Teraz je september a ani neviem, či tento rok vôbec nejaké budú. Môj cieľ je momentálne v nedohľadne, udržať sa dostatočne motivovaný je preto ťažšie. A tak si treba dávať aspoň menšie ciele. Napríklad včera sme absolvovali cyklistickú jazdu s pomerne veľkým prevýšením na krátku vzdialenosť, čo bolo takým malým oživením dennej rutiny.

 

Si niekedy pred pretekmi nervózny, bojíš sa, že sa niečo nepodarí?

 

Samozrejme. Ak človek nie je aspoň trocha nervózny, väčšinou to znamená, že sa príprave nevenoval toľko, koľko mal. Som presvedčený, že keď človek niečo naozaj chce, mal by pre to niečo obetovať, aby výsledok stál za to. Keď sa poriadne venujem príprave na preteky, ktoré sú pre mňa dôležité, večer pred pretekmi myslím na to, čo všetko som odtrénoval, koľko času mi to zabralo a že chcem druhý deň ukázať to najlepšie, čo vo mne je. Nervozita je pre mňa dobrým znakom, že mi na niečom záleží a že to len tak nechcem hodiť za hlavu.

 

Môžeš poradiť, ako sa upokojiť tesne pred štartom?

 

Snažím sa zamestnať si hlavu – napríklad premýšľaním o tom, čo ma na pretekoch čaká a čo budem robiť v depách medzi jednotlivými športmi. Tesne pred pretekmi si dám ľahkú rozcvičku, nebojím sa ju aj predĺžiť. Na samotný štart prichádzam zvyčajne päť minút pred začiatkom pretekov. Tých päť minút sa však stále vlečie ako pol hodiny. (smiech) Najhoršie je, keď človek príde na štart a pol hodiny či hodinu tam čaká.

 

Pri triatlone musí byť plávanie dosť psychicky náročné. Voda strieka okolo, človek si asi sem-tam poriadne glgne. Ako si pri tej štartovej trme-vrme udržuješ koncentráciu?

 

My, triatlonisti, máme taký zvyk. Keď si v depe necháme bicykel, presunieme sa na štart plávania, oblečieme sa do neoprénu a rozplávame sa. To aby sme si zvykli na vodu a nestalo sa nám, že odznie štart, skočíme do vody a zrazu sme v šoku z toho, aká je studená. Pri rozplavbe si namočíte aj neoprén, ktorý potom lepšie sadne na telo človeka.

 

Pri hromadných štartoch sa počas prvých metrov musíte psychicky pripraviť aj na občasný kopanec a aj na to, že budú ľudia plávať okolo vás, cez vás alebo že vy budete musieť cez niekoho preplávať. Prvých sto, dvesto metrov, kým si nájdete svoju skupinku, je to dosť hektické, ale potom si už plávate svojím tempom. To isté platí pre hromadné štarty pri bežeckých pretekoch. Na druhej strane aj tieto hektickejšie začiatky majú svoje čaro.

 

Takže sa treba radšej dopredu pripraviť, že človek dostane lakťom alebo kolenom?

 

Presne. Tiež by mal človek realisticky odhadnúť svoju výkonnosť. Keď viem, že nie som najlepší plavec, netlačím sa dopredu a dostredu, kde by som to mal ťažšie, ako keby som začal viac vzadu, na kraji.

 

Ktorá časť pretekov je podľa teba psychicky najnáročnejšia a čo pri nej robíš?

 

Čo sa týka triatlonu, závisí to od vašej najsilnejšej a najslabšej disciplíny, takže je to veľmi individuálne. Väčšina ľudí sa trápi pri plávaní preto, že nie sú zvyknutí na zdolávanie veľkých vzdialeností. Často sa to láme pri behu, čo potvrdzujú aj mnohí ironmani. Beh je posledná disciplína, a tak pri nej telo čerpá zo svojich posledných zásob. Najťažšie momenty zvyknú prichádzať v rozmedzí  70 – 90 % priebehu preteku, kedy sa väčšinou prejaví, akú silnú vôľu máte, aká bola vaša príprava a čo všetko ste jej obetovali. Keď to prekonáte, posledných 10 % už nejako doklepete, pretože pred sebou vidíte cieľovú čiaru a psychika ide zase hore.

 

Zažil si počas pretekov takú krízu, že si si hovoril, že už nemôžeš ďalej?

 

Ja som typ človeka, čo má rád rôzne motivačné citáty. Keď som minulý rok pretekal v kazašskej Astane, bol som výborne rozbehnutý. Po plávaní, deväťdesiatich kilometroch na bicykli a pätnástich kilometroch behu mi zrazu napadla myšlienka, že nastavené tempo nemusím udržať až do konca. Psychicky ma to tak nahlodalo, že som sa na posledných šiestich kilometroch natrápil psychicky viac, ako na celom Ironmanovi (3,86 km plávanie; 180,25 km na bicykli a 42,2 km beh).

 

Každých dvesto metrov som si na chytrých hodinkách kontroloval tempo a dokonca som bol v takom zlom myšlienkovom rozpoložení, že som uvažoval, kadiaľ by som si mohol trať skrátiť. Prestal som veriť, že preteky dobehnem, alebo som si hovoril, že čoskoro prejdem do chôdze a z dobre rozbehnutého preteku bude blamáž. Práve v ten moment som si pripomenul tzv. „pravidlo 40 %“. Podľa neho, keď má človek pocit, že nemôže, v skutočnosti je len na 40 % svojho fyzického potenciálu.

 

Tiež si zvyknem pripomínať svoju históriu, mesačne behávam 230 – 250 kilometrov, snáď ma nemôže pár km po tom všetkom zlomiť. Vtedy ma čakalo posledných šesť a tie som už musel zdolať. Práve takéto vnútorné dialógy mi často pomohli pri prekonávaní ťažších momentov.